Juraj Moncman: Na dispečingu krotíme náhody. Ak fungujeme dobre a v rovnováhe, vieme ako logisti ovplyvniť veľa procesov v globálnej spoločnosti 

V januári ste oslávili pracovné výročie. Ako by ste zhodnotili svoje pôsobenie v spoločnosti DACHSER? Spomeniete si niekedy na svoje začiatky v DACHSERi?

Nastúpil som ako disponent prímestskej dopravy. K mojim pôvodným povinnostiam sa postupne pridávali ďalšie, aj vzhľadom na to, že sa pobočka začala rozširovať a zväčšovať. Začiatky boli tvrdá škola, ktorá s odstupom času bola pre moje ďalšie fungovanie a prístup ku kolegom veľmi prínosná. Keď som sa zaúčal, môj kolega mi bol k dispozícii iba počas jeho pracovnej doby. Ak som potreboval radu v inom čase, mal som smolu. Preto som si veci musel naštudovať, rozmýšľať nad procesmi a naučiť sa rýchlo reagovať na vzniknuté situácie. Tým, že som samoštúdiom na veci prichádzal sám, posunulo ma to ďalej. Fakt, že som bol hodený do vody ma priviedol k tomu, aby som to teraz novým kolegom v ich začiatkoch trochu uľahčil. Nech nestratia chuť do práce kvôli prípadnému stresujúcemu štartu. V súčasnosti mám na starosti aj sklad aj dispečerov, procesy, všetko čo sa týka operatívy. Presťahovali sme sa do nových priestorov, ktoré sú šesť krát väčšie než tie pred tým.

Môj známy mi kedysi povedal, že keď človek vydrží robiť dispečera 5 rokov, tak to má v sebe. Pretože táto práca je veľmi náročná. Sme vlastne v strede reťazca – korigujeme vodičov, komunikujeme s klientmi, snažíme sa splniť požiadavky spoločnosti. Chceme a musíme vyhovieť všetkým stranám – klientom, šoférom, vedeniu. V DACHSERi som už 10 rokov, čo je dôkazom toho, že to v sebe asi mám. Už desať rokov som každé ráno zvyknutý vstávať do práce o štvrtej ráno. A za tých desať rokov som ani raz nezaspal. V mojej práci vidím vyšší zmysel. Ak totiž fungujeme dobre a v rovnováhe, vieme ako logisti ovplyvniť veľa vecí a ľudí.

To ste povedali veľmi pekne. Je možné, že si verejnosť niekedy neuvedomuje, akú zásadnú úlohu v našich životoch zohráva dobrá logistika?

Veľkým kapitálom v tomto segmente sú ľudia. Môžete mať systém vymyslený ako len chcete – technológiu, robotizovanú linku, ale ak tam bude človek, ktorý to nechce robiť, nemá záujem o tú prácu, tak to nikdy nebude dokonalé. Na konci procesu je aj tak vždy človek, preto je podľa mňa logistika o ľuďoch.

Aký je teda recept na dobrý kolektív? Aké zázemie máte s kolegami v Martine?

Nastaviť sa tak, aby sme sa vedeli spojiť pre vyšší cieľ, pomôcť iným, komunikovať spolu. Veľkú rolu hrá určite aj férový prístup. Je potrebné hľadať kompromisy, aby sa všetci dobre cítili. My v Martine máme veľkú výhodu v tom, že tu vládne rodinná atmosféra. Vieme sa porozprávať o práci, ale aj o iných veciach. Utužujeme vzťahy, zaujímame sa aj o súkromie kolegov, pričom ale striktne oddeľujeme profesionálny vzťah od súkromného. Pre dobrú atmosféru je veľmi dôležitá aj pochvala, nielen za dobrú prácu, ale aj za snahu. Doba je náročná, podmienky nie sú jednoduché, preto je ťažšie udržať človeka na pozícii a motivovať ho, aby sa nepresťahoval z tohto regiónu. Aktuálne sme však v Martine skvelá partia a vieme spolu dobre fungovať.

Ako vyzerá váš pracovný deň?

Pri našej práci musíme vedieť rozmýšľať. Nie je to opakovaná jednotvárna činnosť. Každý deň nás čaká niečo nové. Na dispečingu máme rýchly štart. Prídeme a hneď musíme makať na 200 %. Na začiatku bolo pre mňa trochu ťažké nabehnúť do toho tempa. Človek je zvyknutý na to, že po príchode do práce sa rozpozerá, dá si kávu, premyslí si, čo ho čaká a pripraví sa na ten maximálny výkon. Tu je to však presne naopak a preto som si musel zmeniť nastavenie pracovného ducha. Začíname o piatej a za polhodinu musíme urobiť stovky zásielok. Následne sme v strehu, keby sa niečo pokazilo. Doslova krotíme náhody. Každý vodič má inú povahu, deň čo deň je iná dopravná situáciu, iné požiadavky. Komunikácia s vodičmi a zákazníkmi je zložitá. Mne sa našťastie za tie roky podarilo vybudovať si rešpekt a zdokonaliť svoje schopnosti v oblasti komunikácie.

Covidová pandémia bola v logistike naozaj náročným obdobím. Ako na to spomínate vy?

Pre mňa to v tom čase bolo doslova najťažšie obdobie. Na začiatku korony odišiel môj kolega na materskú dovolenku. Vtedy ma veľmi podržala manželka, vďaka ktorej som na všetko v dvojsmennej prevádzke nezostal sám. Zamestnala sa u nás na polovičný úväzok a sedem mesiacov sme spolu fungovali doma aj v práci. Bola to tvrdá škola, ktorá nás posunula o veľký kus ďalej. Veľmi si ju aj za to vážim. A ako sa hovorí, že za úspešným mužom je silná žena, tak ja si uvedomujem, aká veľká pravda to je. Som jej vďačný aj za to, že sa o mňa tak dobre stará.

Dobrá starostlivosť je dôležitá, aj kvôli veľkému stresu, ktorý v práci máte, však?

Neurológ mi povedal, že mám stres z neznáma. Keď sa ráno zobudím, už som v strese, z toho čo bude. Preto sa snažím, žiť zdravo, cvičím, čo je výborné na vypnutie hlavy. Prechádzam sa v horách, so psíkom, užívam si ticho. Veľmi radi s manželkou cestujeme. Boli sme autom v Španielsku, prespávali sme v stanoch. Navštívili sme Nórsko, na Islande v karavane nás skoro odfúklo. Keď človek zažije také extrémnejšie situácie, tak lepšie zvláda každodenný stres. Kvôli rovnováhe si musíme vytvoriť čas aj na súkromný život, aby sme mohli načerpať energiu na prácu. Ak to tak nie je. Človek je demotivovaný,  unavený a začne robiť chyby.